Životní příběhy
Nečakaný home office
K svojej práci potrebujem počítač a dobré internetové pripojenie. Preto ma neprekvapilo, keď nám minulý rok na jar v práci oznámili, že sa kancelária z dôvodu šírenia vírusu zatvorí a na pár týždňov budeme pracovať z domu. Aj keď mi kancelária vyhovuje a svojich kolegov mám rada, táto informácia ma v konečnom dôsledku potešila. Ťukanie do klávesnice a online meetingy predsa zvládnem z akéhokoľvek miesta. Naviac sa zníži riziko nákazy, budem spať dlhšie a ušetrím hodinu a pol, ktorú by som za bežných okolností strávila v mestskej hromadnej. Netušila som však, že z avizovaných niekoľkých týždňov sa stane viac než rok.
Prvé týždne práce z domu pre mňa znamenali možnosť zastaviť sa a odpočinúť si od každodenného kolotoča. Prvá vlna postupne odoznievala, a tak som na začiatku leta mohla konečne začať dobíjať sociálne baterky. Do kancelárie sme síce stále nemohli, ale aspoň sa mi podarilo vidieť sa s kolegami a kamarátmi. Po troch mesiacoch som sa dostala aj k našim na Slovensko. No s príchodom jesene a vlny sprísňujúcich sa opatrení mi začalo byť jasné, že sa do kancelárie do konca roka nevrátim. Stretávanie sa s druhými, takmer výhradne v online priestore, bolo čoraz tažšie.
Toto nevšedné obdobie limitovaného kontaktu s druhými avšak prinieslo aj jedinečnú príležitosť sa zastaviť a niečo sa naučiť. O mne, druhých i Pánu Bohu. Čo sa v tomto období učím? Napríklad to, že si potrebujem pomenovať svoje pocity, či už ide o frustráciu, strach alebo hnev. Uplynulý rok rozhodne nebol jednoduchý. Uvedomila som si, že sa za krátky čas mnohé zmenilo, či neuskutočnilo podľa plánu – prestala som sa zúčastňovať pravidelných aktivít, nemohla som sa vidieť s rodinou, služobná cesta do Južnej Ameriky bola zrušená… Zmeny rozkolísali moje emócie aj premýšľanie, spracovanie strát si vyžadovalo čas.
Pán Boh mi ukázal, že strach, ktorý prežívam, má čo do činenia s tým, na čo sa sústredím. Akoby som nedokázala vnímať nič iné len samu seba a celé moje premýšľanie ostalo uväznené medzi štyrmi stenami mojej izby. Život sa ale nezastavil, ľudia neprestali existovať a ja môžem svoje premýšľanie presmerovať a začať sa sústrediť na udržiavanie vzťahov s druhými, například prechadzkami, spravami či telefonátmi.
Ďalšou oblasťou, v ktorej sa učím, je oblasť myslenia a vôle. Potrebujem si vyberať čím budem sýtiť svoje premýšľanie. Záleží na tom, čo čítam, na čo sa pozerám a koľko času do získavania nových informácií investujem. Naozaj nepotrebujem každé ráno kontrolovať počet nakazených, ani hodiny čítať všetky možné články spojené s pandémiou. Učím sa vyvažovať príjem informácií zo sveta, s pravdami a perspektívou nádeje, ktoré pre mňa Boh zanechal v svojom slove – Biblii, kde sa napríklad píše, že Božie zámery so mnou sú dobré, vedú k pokoju a nádeji (Jeremiáš 29,11).
Uvedomila som si, že moja túžba po tom mať veci pod kontrolou je naháňanie sa za veternými mlynmi. Veľa vecí skutočne ovplyvniť nemôžem, ani to, kedy sa vrátim do kancelárie. Pravdou však ostáva, že Boh kontrolu má a neprestal byť nablízku.
Andrea